Sila priateľstva

Autor: Hana Puváková | 8.9.2011 o 14:13 | (upravené 8.9.2011 o 14:34) Karma článku: 5,85 | Prečítané:  776x

  Včera som sem po dlhom čase uverejnila článok, v ktorom som rozprávala o mojich priateľoch - deckách, s ktorými som strávila celé leto, s ktorými sa stretávam takmer dennodenne a považujem ich za ľudí, ktorým som zverená a ktorí sú zverení mne. Dostala som sa medzi nich vďaka Bohu, stretávame sa v tzv. farskom klube  a je nám spolu dobre.  

O to ťažšie som včera prijímala novú správu. Bývalý spolužiak niektorých z nich, 16-ročný Vlado sa nevrátil domov po prvom dni na novej škole – gymnáziu. Bol outsider, ktorému sa decká vysmievali pre chudobné pomery a ktovie ešte prečo... Je to asi jedna veľká pravda, že rovnako ako vedia byť deti milé a rozkošné, je v nich aj obrovská bezcitnosť a hnev. Bol outsiderom, bez priateľov, odstrkovaný počas základnej školy, mal novú šancu... No asi sa mu nepáčila,.. Našli ho mŕtveho... Možno som naivná a možno to bolo úplne inak, ale možno by mu stačil priateľ.. Možno mu ním mohol byt hociktorý „z mojich detí“..

Spomenula som si na ten príbeh:

Sila priateľstva

Raz,keď som bol nováčik na strednej škole, zbadal som c halana z našej triedy, ktorý išiel domov zo školy. Volal sa Kyle a vyzeral tak, že si berie domov všetky učebnice. Myslel som si: „kto by si odnášal v piatok všetky knižky? Musí to byť dobrý somár.“

Mal som už naplánovaný celý víkend: párty a futbalový zápas s kamošmi poobede.. Pokrčil som ramená a išiel ďalej. Ako som šiel uvidiel som bandu chalanov, čo utekali jeho smerom. Bežali naňho, vytrhli mu knižky z rúk, podrazili nohy až tak, že pristál v blate. Odleteli mu okuliare a videl som ich dopadnúť do trávy dosť ďaleko od neho. Pozrel sa na mňa, v jeho očiach som zbadal ten hrozný smútok. Rvalo mi to srdce... Pribehol som mu na pomoc, ako sa tak plazil a hľadal okuliare, zazrel som mu v očiach slzy. Podal som mu okuliare a povedal mu: „Títo sú obyčajní hajzli, nevedia sa normálne chovať.“ Pozrel sa na mňa a povedal: „ďakujem“ a na jeho tvári sa mihol úsmev, taký čo vyžaruje skutočnú vďaku.

Pomohol som mu pozbierať knižky a opýtal som sa, kde býva. Ukázalo sa, že neďaleko odomňa, čudoval som sa, prečo sme sa ešte nestretli. Vraj chodil na súkromnú školu. (Nikdy pred tým by som sa nedal dokopy s chalanom zo súkromnej školy) Niesol som mu pár knižiek a celú cestu sme prekecali. Ukázalo sa, že je to fajn chalan, tak som sa ho spýtal, či si zajtra nepríde zahrať futbal. Vraj „ano“ Celý víkend sme boli spolu vonku a ja som čm viac poznal Kyla a obľúbil som si ho. Aj moji kamoši ho vzali medzi seba. V pondelok ráno bol Kyle s kopou knižiek naspäť. Zastavil som ho a zažartoval, že bude mať celkom slušné svaly. Zasmial sa a hneď mi polovicu knižiek naložil. Behom štyroch rokov sme sa stali najlepšími kamarátmi. Posledný rok sme začali uvažovať o nejakej vysokej. Kyle sa rozhodol pre školu mimo mesta, ja nie. Vedel som, že budeme vždycky priateľmi a tá diaľka nebude žiadny problém. On sa chcel stať lekárom a ja som chcel využiť štipendium a hrať futbal.

Kyle bol predsedom triedy, tak si musel pripraviť záverečnú reč. Uťahoval som si, že si zamachruje, ale v kúte dušesom bol strašne rád, že tam nemusím stáť ja.Posledný deň bol tu. Zbadal som Kyla, vyzeral skvele. Bol jedným z chalanov, čo behom strednej zmužnel a našiel aj svoju identitu. Dokonca mu svedčali aj tie okuliare. Mal viac dievčat ako ja, všetky po ňom šaleli, až som niekedy žiarlil.

Dnes bol ten deň, videl som jaký je nervózny z toho príhovoru, tak som šiel za ním, potlapkal ho po ramene a povedal: „Počuj, chlape, budeš fakt dobrý“

Pozrel na mňa tým vďačným pohľadom, usmial sa,poďakoval. Začiatok preslovu mal za sebou, odkašlal si a pokračoval: „Záver školy je čas, aby sme poďakovali všetkým, čo nám pomohli počas týchto ťažkých rokov. Rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi, ale predovšetkým priateľom. Som tu, aby som vám všetkým, ktorí ste pre niekoho priateľmi, povedal, že byť niekomu priateľom, to je najväčší darček, ktorý môžete niekomu dať.

Poviem Vám príbeh: (neveriacky som sa pozeral na svojho priateľa, ktorý začal rozprávať o dni, keď sme sa prvýkrát stretli. Plánoval, že sa cez víkend zabije. Vravel o tom, že si vypratal skrinku, aby jeho mama nemala s tým potom veľa roboty. S vážnosťou sa na mňa pozrel, trošku sa usmial: „Vďaka Bohu som spoznal priateľa. Zachránil ma od môjho nevysloveného rozhodnutia.. Počul som to zdesenie v dave, keď nám ten milý a obľúbený chlapec povedal všetko o svojom najslabšom momente v živote. Videl som jeho mamu a otca, ako sa na mňa pozerajú s vďačnosťou. Doteraz si neuvedomujem hĺbku svojho činu. Nikdy nepodceňujte silu okamihu. Jedným gestom môžete zmeniť život človeka. Niekedy k lepšiemu, niekedy naopak k horšiemu. Boh nás vložil do životov druhých, aby sme niekedy zasiahli. Hľadajte Boha v priateľoch.

Neexistuje žiadny začiatok či koniec, jediné, čo máš je teraz...

A prišlo mi všetko strašne ľúto. Každý potrebuje priateľa, ja si dokonca môžem vyberať, kedy, s kým a ako budem tráviť svoj čas a tí moji malí kamoši tiež, len či si uvedomujeme, že do neba sa nedostaneme sami, buď s blízkymi alebo vôbec... Byť niekoho priateľom znamená pomôcť mu do neba...

Chcem.. Tak: Dovidenia v nebi, priatelia!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?